Čo je WSGCR? A ako som odbehla môj prvý MOONRUN

Ahojte,

V posledných dňoch ste si mohli na mojom instagrame všimnúť časté používanie #adidasrunnersbratislava a aj oveľa viac bežeckých aktivít. A kedže mi kopec z vás písalo, čo to znamená a prečo práve AdidasRunners, tak som sa rozhodla Vám to vysvetliť touto cestou.

Adidas podporuje bežcov a aj preto vznikol projekt AdidasRunnersBratislava. Cieľom celého projektu je združovať bežcov vo viacerých metropolách. Bratislava sa pripája k mestám akými sú Londýn, Miláno, Berlín, či Praha. Zámerom značky je vytvorenie globálnej bežeckej komunity zloženú z partie kamarátov, profesionálnych trénerov a ľudí, ktorí milujú beh. Cieľom značky bolo vytvoriť koncept, ktorý poskytne bežcom kvalitnú prípravu prostredníctvom tímu profesionálnych trénerov. Tí sa zamerajú na správnu bežeckú techniku, kondičnú prípravu, výživu, ale aj regeneráciu po behu. Tím má svojho kapitána Lea Lendvorského a trénerky Alex Štukovú, Sašku Havlíkovú a trénera Maťa Halaja. Trénerkou jógy, ktorá je pri behu potrebná je Zuzu Simoniková.
Pre adidas Runners bola vytvorená FB skupina, prostredníctvom ktorej môžu členovia komunikovať medzi sebou, ale aj s trénermi, či podeliť sa o svoje bežecké úspechy a zážitky:

www.facebook.com/groups/adidasrunnersbratislava

Takisto majú bežci svoje „útočisko“s názvom Adidas Runners BASE, ktorý slúži ako „základňa“ pre členov. BASE má super pozíciu pre beh aj zábavu, keďže sa nachádza na Tyršovom nábreží na Loď Café. Priestor poskytuje bežcom množstvo benefitov počas tréningov (sprcha, odkladacie skrinky, uzamykateľná nabíjacia stanica, wifi) a taktiež poslúži na relax, rôzne workshopy a stretnutie s bežcami.

A čo je WSGCR?  “Who said girls can’t race“ je projekt, do ktorého som bola dobrovoľne zatiahnutá. Projekt, ktorý vyzýva ženy, aby verili svojim schopnostiam a odbehli svoj prvý polmaratón už tento rok. A aj napriek tomu, že môžeme vo svojom okolí vidieť kopec bežiaciach žien sa v konečnom dôsledku pred štartovaciu čiaru postaví viac mužov. Nebolo tomu inak ani minulý rok v Košiciach, kde bolo menej ako 30% prihlásených žien! Tak čo, ideme to zmeniť baby?

Ja beh milujem a predstavuje pre mňa určitý druh relaxu a zároveň psychohygieny. Doteraz som beh brala naozaj rekreačne a tým pádom som si ani nedala veľmi záležať na výkone a rýchlosti. Jednoducho som si len obula tenisky a išla behať. Odkedy som dostala možnosť pridať sa k adidas Runners Bratislava, začala som beh brať zodpovednejšie. Túto možnosť pripravovať sa spolu s dievčatami na môj prvý polmaratón beriem ako veľkú výzvu. Motivuje ma každý tréning, pri ktorom sa môžem zlepšovať a posúvať svoje hranice. Celý projekt Who said girls can’t race hodnotím veľmi pozitívne a som šťastná, že som jeho súčasťou a môžem aj pomocou sociálnych sietí motivovať ostatné dievčatá. Vďaka projektu mám ešte väčšie odhodlanie k splneniu si svojho sna.

Takže žienky, ktoré máte chuť sa pridať k Adidas Runners Bratislava určite tak urobte. Čaká vás kopec zábavy, ale najmä sa naučíte prekonávať samé seba a budete robiť niečo pre svoje telo a myseľ. Zmeníte prostredie a budete v skupinke pozitívnych a energických ľudí. Za to vám ručím a možno sa stretneme už 7. októbra v Košiciach a dobehneme spolu do cieľa.

Prípravu beriem zodpovedne a naozaj sa snažím odbehnúť všetko, čo treba a niekedy aj to, čo netreba. A tak som sa nechala presvedčiť na môj prvý MOONRUN, ktorý sa konal vo štvrtok 28.6.2018. Na výber bola trať na 6km a 14km. Samozrejme som si povedala, že skúsim tých 6 a v tom prišla moja kamoška Kika a neskutočná dávka motivácie, ktorá mi povedala, že idem na 14km a bez rečí. Áno myslela som si, že si robí srandu, ako predsa môžem zabehnúť 14km. A viete čo? Ja som to fakt dala a aj keď je tu koooopec bežcov, pre ktorých je takáto trať jednoduchá, pre mňa to bol neopísateľný pocit, ktorý mi dokázal, že MÔŽEM a MÁM NA TO. Prekonala som samú seba a nielen v dĺžke trate ale najmä teréne a podmienkach, ktoré sme mali. Osobne mám rada keď mám „pevné pod nohami“ a tento terén teda vôbec nebol pevný. Bol šmykľavý, nerovnomerný, kopcovitý, no skrátka bol pre mňa náročný. O to viac sa z môjho mini úspechu teším. Ale nebyť Kristínky a Aďky, ktoré pri mne bežali celý čas, neviem neviem či by som to tak zvládla. Preto im aj touto cestou ĎAKUJEM! Pri behu som im ďakovala pri každom kilometri.

Všetko sa dá, keď človek chce!